Domov
Mapa stránok
Kalendár udalostí
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 |
| 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 |
Vietnam
V r. 1962 bolo asi 300 psov zakúpených v západnom Nemecku a odoslaných lietadlom do Vietnamu pre juhovietnamskú armádu. Americkí poradcovia pomáhali juhovietnamským psovodom s výcvikom psov. V nasledujúcich rokoch sa počet nemeckých ovčiakov zvyšoval. Slúžili predovšetkým ako strážne psy leteckých základní. Dokázali odraziť Vietkong, ktorý sa snažil infiltrovať do základní. Útoční ženisti Vietkongu sa natierali cesnakovou bylinou, alebo používali rôzne rozprašovače či koreniny, aby zmiatli psov, ale nebolo to platné. Uplatňovali teda v miestach, kde slúžili psy mínometné útoky, aby počet psov znížili.
Nemecký ovčiak sa používal na stráženie pri obrane lietadiel, letísk, skladov, streliva atď. Dokázal vyčuchať míny, pasce /napr. drôty nastražené k náložiam, bambusoví ježkovia na lanách, diery s naostrenými bambusovými kolmi/ i podzemné tunely. V počiatočných rokoch vojny však strážne psy boli cvičené k agresivite a stávali sa nebezpečnými i pre samotných psovodov.
Americká armáda vo Vietname nezačala s programom zapojenia psov, kým sa boje naplno nerozbehli. Prvé americké tými psovodov so psami dorazili do Vietnamu v roku 1966. Výcvik sa sústredil na rovnaké veci ako za druhej svetovej vojny v Tichomorí, pretože boje v džungli spočiatku vyzerali rovnako. Nepriateľ sa skrýval v tichu a úplne bez pohybu, prepadal nič netušiace jednotky skôr, ako mohli reagovať. Okrem vyhľadávania skrytej munície, nástražných drôtov a mín pátrali vojenské psy taktiež po skladoch jedla Vietkongu.
Námorná pechota začala s výcvikom stopárskych psov a tí sa zúčastňovali dôležitých operácií a dosahovali úspechy. Okrem armádnych a mariňáckych tímov začalo stopárske psy využívať aj letectvo na obranu svojich základní. Najviac stopárskych psov pracovalo na území okolo Saigonu, kde sa v teréne dalo dobre ukryť. Stopárske psy sprevádzali pešie jednotky, ktoré sa snažili zachytiť nepriateľských vojakov a zásoby. Pes postupoval v čele patroly a niekedy dokonca mimo dohľad psovoda. Výskumníci totiž vyvinuli rádiovú vysielačku, ktorá bola pripevnená na psí obojok. Keď pes postupoval džungľou, jeho rádio vysielalo oscilujúci tón, ktorý v slúchadlách počul psovod. Keď sa pes zastavil a sadol si, pretože na niečo narazil, tón sa premenil v rovnomerný. Patroly sprevádzané týmto spôsobom boli efektívne iba na prvý pohľad. V skutočnosti, keď psovod nevidel psa, nevedel určiť čo sa deje, takže najskôr bolo treba nájsť psa a pri tom sa vystaviť možnému nebezpečenstvu. Potom bolo treba zistiť, prečo sa pes zastavil. Takýchto chýb vo výcviku psov sa urobilo viac.
Armádne tímy strážnych psov pôvodne tvorilo niekoľko oddielov Vojenskej polície, až kým neboli v januári 1966 formálne zhromaždené do 212. roty (strážnych psov) Vojenskej polície. Táto prvá, rovnako ako dve neskoršie roty, spadala pod priame velenie 18. brigády Vojenskej polície. S celkovým počtom 250 dôstojníkov a mužov a asi 200 psami zaisťovali roty ochranu 15 rôznych miest. V januári 1970 sa počet zvýšil na 300 armádnych strážnych psov v námornej pechote a námorníctve, čo bolo najviac psov umiestnených v Da Nangu.
Stopárske psy boli skoro doplnené mínovými a tunelovými psami. Až keď operácie prebiehali za účasti všetkých psích zložiek, boli dosahované dobré výsledky. Pri vyhľadávaní mín si americkí vojaci rýchlo uvedomili, že čím primitívnejšie výbušné zariadenie, tým horšie sa dá zistiť. Nástražné výbušniny Vietkongu boli vynaliezavé. Vietkong často kládol šrapnely a výbušniny, ktoré boli zacielené na hlavu či do oblasti triesiel. Ich výbuch viedol ku zmrzačeniu alebo oslepnutiu. V jamách punji sa skrývali naostrené bambusové koly pomazané výkalmi, ktoré spôsobili zranenia spojené s gangrénou a následnou amputáciou. Výcvik psov pri hľadaní výbušných systémov bol „zmodernizovaný“. Pokiaľ sa pes chcel najesť, musel nájsť mínu. Na začiatku výcviku bolo jedlo položené priamo na atrapu míny a následne o kus ďalej, aby sa psy naučili sadnúť si asi meter od míny alebo nástražných drôtov a čakať na jedlo. Mínové psy pracovali predovšetkým pozdĺž ciest a železničných tratí a vyhľadávali míny, nástražné výbušniny a nástražné drôty. Pracovali bez vôdzok a pri náleze si odsadli na vzdialenosť asi jeden meter. Tunelové psy pracovali tiež bez vôdzky asi vo vzdialenosti 60 metrov od psovoda a pri náleze si asi meter od neho sadli, pričom neboli vycvičení, aby do neho vliezli. Úspešne vyhľadali mnoho tunelov, bunkrov, krysích dier a jám punji. Ak bol niekto z velenia nespokojný s ich prácou alebo ju pokladal za zbytočnú, po vojne sa ukázalo, aké obrovské množstvo a v akej dĺžke siahali tunely v oblasti pôsobenia, a tak bolo zrejmé, že tunelové psy boli hrubo podcenené a nevyužité.
V r. 1968 sa začalo s novým výcvikom tzv. strážnych psov určených k plneniu multiúčelových úloh, ako napr. kontrola davu, stopovanie a eskortu. Psy boli cvičené k ľahkej ovládateľnosti, mohli sa pohybovať bez náhubku, dokonca i bez vôdzky a zaútočili až na pokyn psovoda.
Psy vo Vietname trpeli rovnako ako ľudia a často krát horšie. Trpeli hladom, alebo umierali v dôsledku kontaminovanej a úbohej stravy. Samotná ich práca bola nebezpečná, často viedla ku zraneniam, hlavne zadné nohy trpeli napríklad pri zoskoku z pristávajúceho vrtuľníka. Klimatické podmienky boli pre ne ďalším ohrozujúcim faktorom. Trpeli teplom, smädom a umierali na úpal. Letectvo odmietalo zranených psov evakuovať a transportovať z dôvodu nedostatku miesta vo vrtuľníkoch, alebo že vykonajú potrebu a tiež predovšetkým preto, že ku psom nemali žiadny vzťah a úctu. V júni 1967 sa u psov objavila choroba, ktorá sa rýchlo ako epidémia rozšírila a psy hromadne umierali. V r. 1969 sa zistilo, že pôvodcom choroby je kliešť. Použilo sa antibiotikum, ale stálo existovalo nebezpečenstvo, že pes môže preniesť chorobu na iného psa.
Asi najsmutnejšia kapitola vojnových psov vo Vietname nastala na samom konci vojny. Keď už bolo jasné, že Spojené štáty v danej oblasti sťahujú svoje jednotky, psovodom sa dostalo krutého prebudenia. Vo väčšine prípadov mali so svojimi štvornohými partnermi vrelý vzťah, ale až doteraz si neuvedomovali, že ich armáda berie ako materiál. Z tohto dôvodu a pretože ich preprava domov by bola zbytočne drahá, mali ich ponechať vo Vietname. Ďalším, mylnejším predpokladom bolo, že by sa po absolvovanom armádnom výcviku nedokázali adaptovať na civilný život. Väčšinu psovodov táto správa rozzúrila a niekoľko sa ich doma obrátilo na médiá. Obyčajných Američanov podľa očakávania veľmi rozrušilo, že by vojnové psy mali ostať vo Vietname. Armáda už tak mala veľké problémy s verejnosťou, pretože sa vojna nedala vyhrať, zbytočne v nej umierali mladí Američania a stále sa zvyšoval odpor proti nej. Takže verejne zmenili názor a vyhlásili, že všetky zdravé psy budú transportované domov. Keď však zverejnili toto prehlásenie boli si plne vedomí skutočnosti, že väčšina psov trpí chorobami, ktoré nepokrylo ich očkovanie v štátoch. Kvôli primitívnym podmienkam v juhovýchodnej Ázii nebolo prekvapením, že armádne psy umierali na rôzne choroby. Odhaduje sa, že sa ich z Vietnamu vrátilo okolo 200 zo 4 000, ktorí tam v rokoch 1966 – 1973 slúžili spolu s 10 000 psovodmi. Podľa štatistiky bolo v bojových akciách zabitých 263 psovodov a 500 psov, čo sú necelé 3% z ich celkového počtu.
Na základe kompilácie mesačných hlásení o aktivitách armádnych stopárskych a mínových/tunelových psov v priebehu vietnamskej vojny zistíme, že sa zúčastnili celkom 84 000 akcií. Ich priamou zásluhou bolo zabitých viac ako 4 000 nepriateľov a ďalších 1 000 bolo zajatých. Tým, že objavovali nepriateľské bunkre a skladiská, bolo ich pričinením ukoristených alebo zničených takmer 500 000 kilogramov ryže a obilia, lokalizovaných cez 3 000 mínometov a objavených 2 000 tunelov a bunkrov.
Príslušníci Vietkongu samotní považovali psy za veľké nebezpečenstvo. Mohli sa dať síce na útek, ale pred veľmi dobre vycvičenými stopárskymi psami nemali šancu ujsť, ani sa ukryť. Vietkong dokonca vypísal na psovodov a ich psov odmenu, čo bola veľká pocta za ich úspešné fungovanie v buši.
Od skončenia vietnamskej vojny až do polovice 90. rokov pokračovala americká armáda s výcvikom tímov psovoda a psa. Robili však viac policajnú prácu, hliadkovali, hľadali drogy a bomby. Až po teroristických útokoch 11.septembra 2001 sa musel ich výcvik zmeniť a sústrediť sa na vojenské sily nasadené do bojových operácií. Vtedy začala armáda orientovať výcvik vojenských psov na detekciu výbušnín a bômb. Stačilo rok a pol od uvedeného dátumu a v armáde už bolo 350 aktívne slúžiacich psov s danou špecializáciou. Pes vyhľadávajúci výbušniny sa dostal do popredia ako jeden z najdôležitejších nástrojov, aký do dnešných sní armáda má.
